a život

bol svetlom ľudí…


Pridaj komentár

Premenená túžba

Pred časom som písal o prešovskom zimáku a o problémoch, ktoré tento športový areál sprevádzali pri jeho niekdajších správcoch. To sa už však stalo minulosťou a zimný štadión má správcov nových. Stali sa nimi šikovní ľudia zo spoločnosti KC INVESTMENT s.r.o. a skutočne, ich nasadenie pri znovuoživení zimného štadióna je neuveriteľne energické.
0001Náš tím sa bol včera (1.8.2016) pozrieť ako pokračujú v opravách toho, čo bolo poškodené a čo si vyžadovalo urgentný zásah a ostali sme milo prekvapení. Ruch ako v úli, žiadna ruka ani noha tam nebola nazmar.

Kde je túžba a dobrý úmysel, tam ide všetko ľahšie a to je presný príklad nových správcov štadióna. Odo dňa, kedy ho prevzali do správy, stihli opraviť poškodenú strechu, toalety, miestnosti osobnej hygieny, vymenili svetelné zdroje za výkonnejšie, ale najmä úspornejšie LED-ky, opravili poškodenú strechu na elektrickej rozvodni a vymenili porozbíjané sklá na budove štadióna. Vymenoval som len časť toho, čo tam stihli za ten čas vymeniť, ale vyzerá to tak, že ak budú v tomto tempe pokračovať, tak sa korčule návštevníkov budú onedlho opäť kĺzať po obľúbenom športovisku.

Verme, že táto túžba a odhodlanie nových správcov neopustí a budú aj naďalej pokračovať zdravo zapálení pri zveľaďovaní tejto niekdajšej a verme, že aj budúcej pýchy Prešova.

© Tím Ranná Hviezda 2.8.2016


Nech je v krajine hojnosť obilia, nech sa vlní na vrcholoch kopcov. Nech prináša ovocie ako Libanon, nech rozkvitajú mestá ako tráva zeme.
Žalm 72,16

Reklamy


Pridaj komentár

Veriaci pes

Vraví sa, že pes je najlepší priateľ človeka a je to v skutku pravda. Neviem čím si človek zaslúžil, že tento štvornohý chlpatý druh prechováva voči nemu sympatie, ale zrejme to má nejaký hlbší význam.

Môžem potvrdiť, že pes je tvor prítulný, viac-menej múdry a najmä verný spoločník. Jedného takého mám totiž doma. Vlastne je to ona a volá sa Lili. Dopracoval som sa k nej vďaka mojej mäkkej povahe a milej vypočítavosti mojej manželky a našich troch detí.

Pred rokom a niečo som si zlomil pätu a so sádrou na nohe a oslabeným, inak takmer neoblomným mužským egom, napriek predchádzajúcemu niekoľko mesačnému tvrdému odporu som v slabej chvíľke, sediac na schodoch našej terasy psíka nakoniec odobril. Manželka s deťurkami už mali jedného vyhliadnutého a mal to byť malinký yorkšírik. Dnes viem, že tá pani čo nám ho predala, vedela o jeho, vlastne jej pôvode trochu viac, ako sme sa mali dozvedieť. Z malého yorkšírika nám vyrástla poriadna psica, minimálne dvakrát väčšia, ako nám bolo sľúbené a istotu jej čistokrvného pôvodu nám občas narúša pohľad zádumčivého jazvečíka. Nevadí, aj tak ju máme radi.

Naša Lili má však jednu veľmi zaujímavú vlastnosť, ktorá spoľahlivo ospravedlní takmer všetky nedostatky vyplývajúce z jej “čistokrvného” charakteru. Je veriaca. Áno, naša fenka Lili je pes veriaci a jej viera by mohla byť príkladom pre mnohých, ktorí o svojej viere pochybujú, alebo sa v nej ešte len hľadajú.

Uvediem príklad. Naša Lilka jedlom nikdy nepohŕda (ako každý pes) a vždy ráno beží k chladničke, kde má svoju misku na vodu a granule. Ak tam nič nenájde, príde s prosíkom, aby sme ju pustili na záhradu, kde si vykoná to, čo sme ju dlhé mesiace učili a strácali pri tom občas nervy. Keď sa vráti, jej cupkanie má jasný smer, teda miska pri chladničke. Samozrejme vtedy je už miska naplnená granulkami, ale len na krátko. Mám pocit, že tie, ktorými ju kŕmime teraz, jej chutia. Vždy si po nich spokojne odgrgne… aspoň vieme, že jej dobre trávi.

Keď som nadobudol pocit, že naša Lili je veriaca, urobil som s ňou pokus. Bol som doma iba ja a ona a keď som na nej zbadal, že má chuť si zamlsať, vyšiel som s ňou na záhradu. Keď som otvoril dvere, jej prvé kroky smerovali k miske. Samozrejme, že tam nič nebolo. Ani jedna granulka. Zase som s ňou vyšiel vonku a zase dnu a tak som to ešte pár krát zopakoval. Jej postup bol vždy ten istý. Vtedy som to zistil. Naša Lili verí, že keď ju pustím za dvere na záhradu, niekto jej záhadne naplní misku s granulami. Presne tak, ako keď naše deti pri štedrovečernom stole s vierou čakajú na darčeky, ktoré im pod stromček prinesie Ježíško.

Toto pre mňa úsmevné zistenie mi však pripomína, aj keď v značne nadľahčenom, expesívnom význame, dôležitosť viery a odovzdania sa. Naša Lili, aj keď je pes, je toho vynikajúcim príkladom.

Tento blog môže pôsobiť detsky, možno nepochopiteľne, alebo aj neuveriteľne. Napísal som ho však preto, aby som ním v prvom rade vyvolal úsmev a primäl k zamysleniu, pretože aj takéto zdanlivo všedné veci môžu častokrát otvoriť oči a srdce.

© Róbert Mačej  22.3.2016


Pridaj komentár

Musíme si pomáhať

Nie, v tomto blogu nepôjde o recenziu rovnomenného filmu v hlavnej úlohe s Bolekom Polívkom. V tomto blogu sa pokúsim opísať vzťahy a dobu, o ktorej viem len z rozprávania a priestor v ňom dostanú aj dvaja páni a známe miesto, zobrazené na tejto fotografii.

Písal sa rok 1956. Bolo jedenásť rokov po 2.sv. vojne atáto doba nebola príliš priaznivá. Predsa len, päťdesiate roky minulého storočia sa niesli na vlnách horkosti povojnovej politickej moci, aj keď s úľavou, že už je po vojne. Človek však žil svoj život ďalej a veru, pri pohľade na dobové fotografie mám pocit, že to bol život ťažký, ale pokojnejší a najmä úprimnejší. Nie len z rozprávania, ale aj z vlastnej skúsenosti viem (aj keď som podstatne mladší, no záver tejto doby som zažil a pamätám si ju), že ľudia boli k sebe milší, otvorenejší a najmä, nemali problém pomáhať si navzájom.

Pomoc blížnemu brali ako samozrejmosť. Nie, nemám záujem oslavovať túto dobu (niekto by mohol msolivar_60_rokov_naspat_smallať k tomu výhrady), chcem iba vyzdvihnúť vzťahy a atmosféru obdobia, v ktorom ľudia žili svoje životy, kde bolo cítiť lásku a porozumenie vznášajúce sa na obláčikoch úprimného priateľstva. Dôkazom toho je aj táto fotografia a títo dvaja páni na nej. Ten, čo sedí, to
je môj otec. Vtedy mal dvanásť. Ten, čo stojí, to je náš vtedy tridsaťtriročný sused. Už je nebohý, ale bol to dobrák od kosti.

Z rozprávania mojich blízkych, ale aj z vlastnej skúsenosti viem, že títo dvaja a vlastne celé naše rodiny, ktoré boli a stále sú v spoločnom susedstve, vychádzali veľmi dobre a v tomto, dnes už skôr výnimočnom, zvyku pokračujú aj naďalej ich potomkovia. Ak by som napísal všetky zážitky a udalosti z tohto výnimočného vzťahu, bola by to dosť hrubá kronika.

To miesto, kde sa nachádzajú, je v starom Solivare, dnes nad konečnou trolejbusu č.1. Sú to staré četerne, v ktorých sa skladovala soľ. Tá budova vyzerá aj dnes tak ako pred šesťdesiatimi rokmi, len prostredie sa zmenilo. Prašnú cestu nahradil asfalt a po okolí pribudlo pár nových rodinných domov.

Chcem sa však vrátiť k dobe, keď vznikla táto fotografia. Ľudia si vtedy vedeli viac vážiť jeden druhého. Neriešili politickú farbu trička ani krížovky vierovyznania, ako sa to zvykne robiť dnes. Mali zakorenený silný pocit súdržnosti a zodpovednosti jeden za druhého a vedeli sa na seba spoľahnúť. Žiaľ, dnes sa táto cnosť vytráca, no stopy po nej ešte ostali. Napríklad aj v takýchto fotografiách so silným príbehom.

Pokúsme sa zamyslieť nad týmito slovami a zhodnoťme, či nestojí za to prebudiť (s troškou námahy) túžbu po tak nádhernej a výnimočnej cnosti.

© Róbert Mačej